Rozdelenie buniek

2 základné typy:   

a)      Prokaryotické

b)     Eukaryotické – Majú zložitejšiu štruktúru

Bunky sa rozmnožujú vždy delením.

Prokaryotické bunky

Tvorí vždy iba jednobunkové organizmy (Baktérie, archeóny, sinice). Je staršia ako eukaryotická bunka a taktiež má jednoduchšiu organizáciu.

Jej veľkosť sa väčšinou pohybuje v rozmedzí 1 – 2 mikrometrov, no môže mať aj iné veľkosti. Jej tvar je najčastejšie guľovitý alebo tyčinkovitý, no rovnako ako veľkosťou aj tvarom sa môže líšiť.

Všeobecná stavba prokaryotickej bunky:

Prokaryotické bunky sú menšie ako eukaryotické bunky a sú charakterictické tým, že nemajú vnútorné časti rozdelené membránami na štruktúrne a fračné celky.

Jadro nie je od cytoplazmy oddelené jadrovou membránou. Tvorí ho iba molekula DNA kruhovitého tvaru, ktorá je voľne uložená v cytoplazme. Preto hovoríme, že prokaryotické bunky nemajú pravé jadro.

Základná stavba prokaryotickej bunky

1.      Puzdro

2.      Bunková stena

3.      Plazmatická membrána

4.      Cytoplazma

5.      Ribozómy

6.      Inklúzia

7.      Molekula DNA

8.      Bičík

Bunková stena – je spravidla pevná, zložená z mureínu. Tvorí povrch bunky a udáva jej tvar. Je pórovitá, priepustná a chráni bunku pred vysokým osmotickým tlakom, ktorý je tvorený vnútorným prostredím bunky, no aj pred všetkými ostatnými vonkajšími vplyvmi. K ochrane a vyššej odolnosti bunky pomáhajú aj hlienové puzdrá (kapsuly), pozostávajúce z bielkovín či polysacharidov. U prokaryotov spravidla vytvára na povrchu slizové puzdro.

Plazmatická membrána je jedinou membránou v prokaryotickej bunke. Má za úlohu reguláciu príjmu a výdaja látok do bunky a aj von z bunky, no plní veľmi dôležité funkcie aj pri dýchaní či fotosyntéze bunky.

Cytoplazma prokaryotickej bunky pozostáva z inklúzií a zásobných látok (glykogén, volutín, kvapôčky síry – iba u sírnych baktérií). Je to miesto kde prebiehajú všetky životné chemické reakcie a procesy.

Má 2 vrstvy:

a)      Vonkajšia vrstva – gélovitá

b)      Vnútorná vrstva – vodnatejšia

Ribozómy – malé častice kruhovitého tvaru, ktoré sa nachádzajú v takmer každej bunke. Môžu sa nachádzať voľne v cytoplazme, ale väčšina znich je naviazaná na membrány drsného endoplazmatického retikula. Dosahujú veľkosť 15 – 20 nanometrov. Ich hlavnou úlohou je zabezpečovať syntézu bielkovín (proteínov) a rôzne inklúzie.

Jadro - nie je ohraničené membránou. Iné názvy pre jadro prokaryotickej bunky sú aj nepravé jadro, nukleoid či difúzne jadro. Je tvorené jednou molekulou DNA kruhovitého tvaru, ktorá sa prichytáva na cytoplazmatickú membránu z vnútornej strany.

Bičík - alebo aj viac bičíkov je taktiež súčasťou prokaryotických bunkových tiel, aj keď opäť nie všetkých. Bičíky sú tvorené bielkovinou (flagelín) a sú ukotvené v bunke bazálnym telieskom.

Eukaryotické bunky

Eukaryotická bunka prešla dlhým fylogenetickým vývojom, na základe ktorého je aj omnoho zložitejšia ako prokaryotická bunka.

Rozdelenie eukaryotických buniek:

1.      Rastlinné

2.      Živočíšne

Základným charakteristickým znakom je, že vnútorný priestor bunky je rozdelený membránami na štruktúrne a funkčné celky. Membrány v eukaryotickej bunke sa nazývajú biomembrány. Ich prítomnosť je podmienkou metabolickej aktivity bunky, lebo zväčšujú jej povrch a umožňujú priebeh mnohých procesov.

Eukaryotická DNA je dvojvláknová a lineárna, len výnimočne kruhová

Základná stavba eukaryotickej bunky:

Všetky eukaryotické bunky majú svoj princíp stavby, na základe ktorého rozlišujeme:

1.      Bunkové povrchy:

·         Cytoplazmatická membrána

·         Bunková stena

2.      Cytoplazma

3.      Bunkové organely:

·         Membránové (biologická membrána)

·         Vláknité (fibrilárne)

4.      Neživé časti bunky (inklúzie)

Bunkové povrchy

·         Cytoplazmatická membrána – Vyskytuje sa u obidvoch typov buniek (živočíšnych aj rastlinných). Tvorí povrchovú membránu, ktorá ma za úlohu oddeliť bunku od vonkajšieho prostredia a regulovať príjem a výdaj látok.

·         Bunková stena – nájdeme ju iba u rastlinných buniek. Vzniká na vonkajšej strane cytoplazmatickej membrány. Určuje tvar bunky, chráni ju a riadi výmenu látok medzi bunkou a prostredím.

Cytoplazma – neustále v nej prebieha výmena látok a energií a má za úlohu metabolickú aktivitu v bunke

Bunkové organely

·         Membránové – bunkové jadro – základná bunková organela, ktorá je riadiacim aj reprodukčným centrom bunky. Je vňom zapísaná genetická informácia nevyhnutná pre život bunky. Skladá sa z:

Jadrovej membrány – oddeľuje jadro od cytoplazmy

Chromatínu – hlavná zložka chromozómov, ktoré sú dôležité pri bunkovom delení

Jadierka – nieje stála štruktúra (počas delenia sa stráca)

Plastidy

Mitochondrie – slúžia na výrobu energie a dýchanie bunky

Endoplazmatické retikulum

Ribozómy - malé častice pripevnené o endoplazmatické retikulum

Golgiho aparát – produkuje enzýmy a upravuje látky do podoby, kedy môžu byť vylúčené

Vakuoly – tekutinou vyplnené vačky v cytoplazme, ktoré podmieňujú tlak bunky a slúžia aj ako zásobáreň látok

 Lyzozómy – zúčastňujú sa na vnútrobunkovom trávení

·         Vláknité

-          Majú pohybovú a mechanickú funkciu

Cytoskelet – dynamická kostra bunky, má 2 funkcie: mechanickú (tvar bunky) a podpornú (rozloženie organel). Realizuje všetky druhy pohybov. Tvoria ho mikrofilamenty (pohyb cytoplazmy vnútri bunky), mikrotubuly (na povrchu bunky) a intermediárne filamenty (spevňovacia funkcia).

Chromozómy – sú stálou štruktúrou jadra. Tvoria ich vlákla, ktorých základom je DNA. Je v nich uložená prevažná časť genetickej informácie.

Mitotický aparát bunky – dôležitý pri delení bunky (nepriame delenie). Zabezpečuje presné rozdelenie chromozómov do dcérskych buniek. Jeho základom je centriol a deliace vretienko (priťahuje k pólom rozdelené chromozómy pri delení).

Neživé časti bunky

-          Rezervné látky potrebné pre život bunky a sekréty. Vznikajú v bunke a hromadia sa v cytoplazme. Sú to najmä inklúzie a iné (kryštalické útvary).

Tie bunky, ktoré tvoria pletivá v rastlinách alebo tkanivá v organizmoch môžu byť rôznych tvarov. Ak sú však uložené blízko seba a nahusto usporiadané ich tvar sa stáva stálejším. Pôvodný tvar bunky je však guľovitý alebo aj tzv. sférický. Živočíšna bunka sa tvarom odlišuje viac, pretože neobsahuje pevnú bunkovú stenu, ktorá dodáva bunke tvar.

Bunky sa museli neustále prispôsobovať meniacim sa podmienkam prostredia, ktoré sa menili a striedali počas dlhodobého fylogenetického vývoja a pokračujú v tom aj teraz. Zmeny podmienok sa viditeľne odrážajú aj na tvare buniek (ľudských), vďaka čomu poznáme okrem buniek guľovitého tvaru aj mnohé iné tvary ako napríklad:

·         Dlaždicový tvar (kožný epitel)

·         Cylindrický tvar (črevný epitel)

·         Vretenovitý tvar (bunky hladkého svalstva)

Okrem rozdielov v tvare bunky je rozdielna aj vo veľkosti. Priemerná veľkosť je medzi 10 až 50 mikrometrami.

U cicavcov je najväčšou bunkou vajíčko (pohlavná bunka) u žien a naopak najmenšími sú malé bunky uložené v mozočku človeka.